Píše sa september roku 2012. Zo všetkých strán nás zaplavuje smršť Jóbových zvestí Svet je v kŕči, Slovensko nevynímajúc. Sme v oku hurikánu a veríme, že jeho smršť zasiahne všetkých, len nie nás. Dôležité je strčiť hlavu do piesku čo najhlbšie. Taká je slovenská povaha. Pýtam sa, naozaj je taká? Nemyslím si to. Slováci sú azda len príliš zhovievaví a pohodlní, aby zodvihli zadok a začali sa správať trochu inak. Alebo to bude azda niečím iným? Bude. Morálka a jej dlhoveké princípy, ktorými sa riadila zdravá a životaschopná spoločnosť, sú preč. Zatvorili ju na samotke a nikoho ku nej nevpúšťajú. Dnešní rýchlo kvasení oligarchovia a ich politickí lokaji ju chcú načisto zdecimovať. A nám púšťajú v médiách dokola tú istú mantru, aby sa naplnilo ono Goebbelsovské, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Morálka je na kolenách. Už neprosí, aby ju vpustili medzi elitu národa, aby sa pokúsila obnoviť spoločenskú zmluvu. Ani nemôže pretože pochopila, že pravá elita je zatvorená spolu s ňou a nemá síl ani kričať. Umlčala ju lúza, ktorá slúži zlatému teľaťu ochotne a bez reptania. Zabíja všetko dobré a krásne navôkol.  Ako robot, ktorý je naprogramovaný len ničiť. Býva Vám ťažko a smutno na duši? Žeby sentiment? Nie, len túžba po dobre, po pokoji a spravodlivosti. Že sú to prázdne slová? V dnešnej cynickej spoločnosti azda aj áno. Ale, prečo ich nevysloviť, ak to myslíte úprimne? Aj úprimnosť a pocit spolupatričnosti sú prejavom cynizmu? Nie, tomu neverím. Ani v septembri 2012, kedy je Slovensko ponorené do bahna hlúposti, bezohľadnosti a darebáctva sa človek nesmie stať cynikom. Pretože potom sa z neho stane to, po čom túžia otrokári a trýznitelia morálky. A to Slováci, ktorí nosili po stáročia silný duchovný odkaz svojich predkov dopustiť nemôžu a nesmú. Máme záväzok voči svojim predkom, deťom a samým sebe. Nehovorme o kríze, pretože kríza je v každom z nás. Nájdime vnútornú silu, aby sme s krízou začali bojovať každý sám a po svojom. A začnime tým, že nájdime svoju stratenú a zabudnutú morálku.