Už pár dní sa éterom rozlieha smutná zvesť o smrti dvoch slovenských horolezcov na úbočí himalájskeho obra Nanga Parbat. Anton Dobeš a Peter Šperka nás navždy opustili. Túto správu som si opakoval donekonečna. Zovrelo mi hrdlo aj žalúdok pri pomyslení, že vrahovia vzali život dvom správnym podtatranským chlapom! Jedného z nich, Tona Dobeša som osobne poznal. Pracovali sme spoločne niekoľko rokov na príprave veľkého projektu. Vždy, keď som sa s ním stretol, preskočila na mňa jeho dobrá nálada. V Tonových očiach sa vždy zračila čistota a ľudskosť. Tým ma ohromoval – vedel si zachovať aj v dospelom veku detsky čistú dušu a neskazený pohľad na svet. Stretol som už nespočetný rad ľudí, no len málo z nich vyžarovalo naozajstnú človečinu tak, ako Tono. Bol to profesionál s čistým srdcom, uvážlivý a chápavý človek a predovšetkým chlap, ktorý drží slovo. Nemal rád silné slová, vždy myslel skôr na to, ako pomôcť druhým, a pritom nehľadel na osobný prospech. Koľko takých rytierov dnes ešte chodí po slovenskej zemi? Odišiel na druhý svet rukami tých, ktorých nemožno ani označiť za ľudí. Kde sa v týchto beštiách berie toľko zla a ukrutnosti? Odpoveď musí nájsť každý v sebe. Tonko, želám Ti pokoj v duši, pretože si počas svojho života vykonal veľa dobrého. Aj keď nám tu už teraz chýbaš, navždy si v našich srdciach. Česť Tvojej pamiatke!
Lukáš