Žijeme v dobe, kde sme dennodenne zaplavení informáciami. Nie však tými, ktoré by naše ľudské spoločenstvo posúvali ku pozitívnemu civilizačnému vývoju. Médiá, ktoré sú pod kontrolou NWO (New World order – Nový svetový poriadok) sa ako u nás, tak aj v zahraničí vôbec neobťažujú, aby prinášali svojim obyvateľom čo len náznak pravdy. Propaganda, propaganda a ešte raz propaganda – to je jediné, čo získame z tzv. mienkotvorných médií. Zarážajúce však je, že veľké množstvo ľudí ani len neuvažuje nad tým, že by masovokomunikačné prostriedky mohli prinášať na svojich stránkach alebo v éteri polopravdy, alebo dokonca zámerné lži. Až tak ďaleko sme dospeli, že ľuďom je na príťaž zamýšľať sa nad ich vlastným osudom, nad osudom suseda, alebo nebodaj nad osudom vlastného národa a štátu. Čo potom už osud nejakých anonymných a veľmi vzdialených ľudí, ktorým nad hlavami padajú kazetové bomby a domy im bez výčitiek svedomia zrovná zo zemou najnovší, z obývačky navádzaný dron? Veď podľa našich „profesionálnych“ masmédií sú to zväčša nejaký pomýlení vyvrheli a nepoučiteľní utopisti. Sú nebezpeční sebe aj nám – slušným občanom, ktorí sa nad vecami vôkol seba nijako hlbšie nezamýšľame. A veru, mali by sme sa…Aspoň kvôli svojim deťom a vlastnému svedomiu.
Základným pravidlom propagandy, ktorú vo vatičke pestoval malý Goebbels a ktorú v súčasnosti k dokonalosti privádzajú všetky veľké mienkotvorné NWO masmédiá, je známy postulát, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Týmito duchovnými pomyjami nás kŕmia už od čias prvej videovojny – tzv. Púštnej búrky v roku 1990. Koľkokrát sme odvtedy boli svedkami dezinformačných kampaní, s dokonalým scenárom aj hereckým obsadením? Snaha vymývačov mozgov je naozaj enormná a žiaľ, častokrát aj úspešná. Človek by však nemal zabúdať na to, že je unikátnou bytosťou, ktorá na tomto svete a v univerze neexistuje samoúčelne. Preto sme do vienka dostali dušu, ale aj slobodného ducha, ktorý nás má viesť na ceste životom tak, aby sme sa slobodne rozvíjali, nie potupne degenerovali. Náš osud je osudom ľudí z Horlivky, Slavjanska, Artemivky alebo Luhanska. Sú to ľudia, ktorí sa previnili len tým, že chcú žiť po svojom, bez diktátu iných. Náš osud je osudom ľudí z kyjevského Majdanu, ktorí sú klamaní a zavádzaní skupinou moci bažných a ziskuchtivých ľudí. Nepripomína Vám to tak trochu aj náš osud? Nie sme všetci, ktorí chceme slobodne a dôstojne žiť, bez pocitu viny, strachu a potupy, hádzaní ekonomickými, politickými a mediálnymi ostreľovačmi do jedného vreca? Alebo sa naozaj chceme až do skonania sveta klaňať len zlatému teľaťu a nevidieť pritom, že aj náš život je predovšetkým o ľuďoch? Túžime byť len konzumentmi a tupým stádom, alebo chceme byť slobodní a hrdí občania? Považujeme Európu ešte stále za svoj domov, za domov suverénnych a slobodných národov? Ak áno, potom je osud Ukrajiny predovšetkým v našich, európskych rukách. Politika skupinky ľudí, ktorí pochádzajú zo Spojených štátov, ale nectia si ich podstatu, nás nemôže dostať na kolená. Sú silný, majú peniaze a moc, nemajú žiadne zábrany, ale chýba im ľudskosť. Veľký umelci aj myslitelia nám po stáročia dávajú rovnaký odkaz – kľúčom ku všetkému je láska. Je to pravda. Ukrajina je naším európskym a najmä všeslovanským svedomím. Nemôžeme sa len tak ticho prizerať, ako to robia naše protislovenské veľkohubé NWO platené mimovládky. Kde sú? Kde sa podel ich spravodlivý hnev? Veď tu sa ničí po Srboch ďalší slovanský národ! Už dosť chamtivosti, imperializmu a bezbrehého cynizmu. Tu ide o ľudí, o našich bratov a bezprostredných susedov. Ak nezakročíme, ďalší na rade sme my, priatelia…