Jedna z mála právd, ktoré naozaj platia je, že história sa opakuje. Je len na nás, či sa z nej vieme a dokážeme poučiť… Píše sa 27. marec 1994 a v ukrajinskej oblasti, ktorá je neoficiálne známa aj ako Donbas sa uskutočňuje referendum. Občania Donbaskej a Luhanskej samosprávnej oblasti v ňom odpovedali na tieto referendové otázky (voľný preklad): 1.Súhlasíte s tým, aby Ústava Ukrajiny zabezpečovala federatívne územné delenie Ukrajiny? 2.Súhlasíte s tým, aby Ústava Ukrajiny zabezpečila rovnoprávnosť ruského jazyka s ukrajinským ako úradným jazykom Ukrajiny? 3.Súhlasíte s tým, aby na území Donecka a Luhanska bol úradným, pracovným, vedecko-vzdelávacím jazykom ruský rovnoprávny ukrajinskému jazyku? 4.Ste za podpísanie Ústavy SNŠ (Spoločenstvo nezávislých štátov, združenie štátov po rozpade Sovietskeho zväzu), plnoprávnu účasť Ukrajiny v ekonomickom združení, v združení vlád SNŠ? Účasť voličov 27.marca 1994 bola 72% v Doneckej a 75% v Luhanskej oblasti. Na jednotlivé otázky odpovedali voliči Donbasu áno, a to v priemere od od 80% do 90 %! Výsledky ľudového hlasovania boli publikované novinách Donbass 1.4.1994 pre Doneckú oblasť a Život Luhanska 2.4.1994 pre Luhanskú oblasť. Málokto v súčasnosti vie, alebo chce vedieť, že tamojší prevažne rusky hovoriaci občania Ukrajiny už pred 20 rokmi vyjadrili svoju vôľu žiť vo federalizovanej a dvojjazyčnej Ukrajne! Nemali by sme žiť v nevedomosti a ignorantstve. Kto nepozná históriu, len ťažko si namodeluje lepšiu budúcnosť. Dnes sa teda opäť a bolestne presviedčame o starej známej pravde, že história sa naozaj opakuje. Ľudia v Donbase vyjadrili svoj názor aj v roku 2014, kedy sa vyslovili za vznik Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky. Toto hlasovanie môžeme vnímať ako odpoveď na dvadsaťročné mlčanie a ignorovanie ich vôle, ako aj odpoveď na aroganciu súčasnej kyjevskej vojensko-oligarchickej junty. Vláda v Kyjeve a ukrajinskí politici mohli a mali riešiť štatút Donbasu celých 20 rokov. Namiesto toho u nich prevládol nenávistný nacionalizmus a zaslepený šovinizmus. Vieme, že väčšina obyvateľov Ukrajiny nezdieľa ich názor a nestotožňuje sa s konaním bábkovej ukrajinskej vlády. Vnímame, že ako ukrajinská vláda, tak ani ukrajinský prezident nehrajú s ukrajinskými, ale protislovanskými sionistickými kartami. Každý národ má právo na sebaurčenie a je potrebné ho rešpektovať. Platí to ako pre Ukrajincov, tak aj pre Rusov, a to napriek tomu, že v ich spoločnej histórii nebolo vždy všetko ružové. Ukrajinci majú právo hájiť územnú celistvosť svojho štátu, rovnako však majú právo obyvatelia Donbasu brániť svoje domovy pred ukrajinskými raketami, ktoré dopadajú na ich príbytky. Riešiť národnostné nezhody rynčaním zbraní je ten najhorší možný scenár. Občania Ukrajiny si počas zapaľovania vatry odporu na Majdane určite neželali, aby sa ich zápas za lepšiu a spravodlivejšiu Ukrajinu premenil na krvavé jatky. Niekto však začal písať a žiaľ, aj skutkami napĺňať scenár vojny, ktorá nemá a nemôže mať víťaza. Ten niekto nemá záujem, aby sa mali lepšie Ukrajinci alebo Rusi. Má záujem len o to, aby boli strany zúčastnené v konflikte buď fyzicky zlikvidované alebo zotročené. Vo vojne sú vždy všetci porazení a najviac v nej trpia nevinní. Pred pár rokmi vyčíňala v Chrovátsku, Bosne, Srbsku a teraz sú rade ďalšie slovanské národy – Ukrajinci a Rusi. Nebuďme ľahostajní k osudu našich susedov a zabráňme tejto nezmyselnej a obyvateľmi Ukrajiny neželanej vojne. Táto vojna je už súčasťou histórie a treba sa z nej poučiť, kým je ešte čas…