Rád cestujem po Slovensku. Naša vlasť ma vždy očarí niečím výnimočným. Pri potulkách sa však prirodzene okrem dobrých zjavujú aj nedobré veci. Najviac ma znepokojuje neúcta k nášmu rodnému jazyku. V každom meste nachádzam akési “puby” namiesto poriadnych krčiem alebo hostincov. Obchodné domy sa premenili na “shopping city”alebo “supermarkety”. Jedlá v nich ponúkajú vo “foodcourte”, kávu zas v “café” či “coffee house”. Na reklamných pútačoch, čiže “billboardoch” namiesto výpredaja čnie “sale” a namiesto číslo jeden, “number one”. Dnes sa nechodí ku kaderníčke alebo k holičovi, ale k “hairstylistovi”. Kvety Vám nepredá kvetinár, ale “florista”. Šaty a šperky Vám nenavrhne módny návrhár, či šperkár, ale “stylista”. Už nedbáme o svoj zovňajšok, ale staráme sa o svoj “outfit”. Nechodíme na prechádzky po vonku, ale sme “outdoor”, nesedíme s priateľmi v obývačke, ale sme “indoor”.
Prečo nebyť “in”, poviete si? Veď slovenčina má malú slovnú zásobu, je ťarbavá, neohybná a neznie vôbec svetovo… Áno, pre tých, ktorí ju neovládajú a nemilujú, je to tak. A bohužiaľ, ako tak pozerám navôkol, je medzi nami veľa takch, ktorí si svoj materinský jazyk nevážia, ba čo viac sú k nemu doslova neúctiví!
Existujú prípady, kedy by sme slovenským slovom naozaj v pomenovaní špeciálneho predmetu alebo javu naozaj neuspeli. Preto nie som zástancom jazykového purizmu na spôsob 19. storočia. Uznávam, že slová ako mikročip, tablet, follower alebo internet by zneli v doslovnom preklade do slovenčiny trochu komicky. Sme ale naozaj v kurze, alebo lepšie povedané na pulze doby, ak používame nadmieru cudzích, najmä anglických slov?
Nie nie sme. Sme skôr smiešni. A to v očiach všetkých národov, ktoré si svoj rodný jazyk ctia a pestujú ho. Neuznávam tvrdenie o nedostatočnej slovnej zásobe nášho materinského jazyka. Aby som sa mohol presne a výstižne vyjadriť, je treba slovenčinu nielen poznať, ale neustále ju aj spoznávať. To je však namáhavé. Preto sa mnohí, žiaľ najmä mladí ľudia utiekajú k zjednodušeným slovným mutantom, anglickým slovám so slovenskou koncovkou… A tak, keď sa započúvam do reči dnešných tínedžerov, vnímam že na sociálnej sieti “lajkujú”, “čekujú”, “četujú”, “sendujú” alebo “hejtujú”. V počítačových hrách sa posúvajú na vyšší “level” a “rispavnujú”, prípadne ich “komp” im “laguje”, lebo nie je “apdejtovaný” a “apgrejdnutý”… Že mi nerozumiete?
Kam to chceme týmto spôsobom dotiahnuť? Aby sme nerozumeli ďalšej generácii mladých Slovákov? Slovenský jazyk je nádherný a pre každú Slovenku a každého Slováka je tým najvzácnejším pokladom! Spamätajme sa, kým je čas. Vážme si náš rodný jazyk. Je to jazyk našich predkov, našich starých otcov a starých mám, najkrajší jazyk na svete! Rada je na nás dospelých. Vytlačme z každodenného života anglické slová a nahraďme ich znovu ľúbozvučnou slovenčinou. Učme deti a mládež, aby si vážili svoj rodný jazyk. Veďme ich k úcte k tradíciám a najmä sebaúcte! Veď ten, kto neovláda rodný jazyk a nevie sa v ňom plnohodnotne vyjadriť, nevie sa vyjadriť vôbec. Taký človek sa nemôže naučiť poriadne ani jazyk cudzí, lebo nevie poriadne používať ani ten rodný. To mi potvrdia aj jazykovedci, či učitelia cudzích jazykov. Taká bytosť nemá teda žiadnu identitu, ani človečenskú. Je len súčasťou “hromádky koží otrockých”. A to v národnom štáte Slovákov, teda v nezávislom, hrdom a modernom Slovensku nemôžeme dopustiť.